V delikátnej téme imigrácia, a to obzvlášť vo Švajčiarsku, ostal režisér Fernand Melgar zahrabaný. A to držiac sa zaručenej cesty (akokoľvek cynicky to môže znieť) – ľudia, príbehy emócie. Melgar spracoval skutočné, doslovne uzavreté, príbehy jednotlivcov umiestnených v centre pre ilegálnych imigrantov a neúspešných žiadateľov o azyl v Ženeve, pomenovaného „Frambois“. Príbehy, ktoré dostať von z centra, smerom k verejnosti, nebolo nikdy v pláne. Ani nikdy predtým do podobného zariadenia totiž kamera v krajine nevstúpila.
Švajčiarko spomedzi západoeurópskych krajín znázorňuje najjasnejšie kam ďaleko sa dá vybičovať hnevlivý politický diškurz týkajúci sa problematiky imigrácie. Imigranti a imigrantky, nemajúc voličskú cenu, sa stávajú najľahším terčom slovných útokov a stali sa súčasťou polemiky medzi politickými stranami, ktorej sa priamo nezúčastňovali. Až doteraz …
Premiéru svojho dokumentu „Špeciálny let“ naplánoval Melgar mesiac pred federálnymi voľbami v októbri 2011. Čím do atmosféry predvolebnnej kampane vkročil. Pravdepodobne cielene. Akýkoľvek odstup si mohol uchovať pri predostrení témy, počas spracuvávania a v samotnej finálnej podobe, propagandistickým škatuľkám neušiel. Pravica ho prijala s ostentatívnou nevôľou, zavrhnutím a nehynúcim volaním po zákaze premietania na školách, ľavica s úľavou, že za nich odkomunikoval a odkomunikuváva verejnosti tému, v ktorej ona samotná v posledných rokoch, vzhľadom na bezprecedentný a narastajúci úspech nacionalistickej pravice, očividne zlyháva na celej čiare …
Analógie a komparácie vývoja a situácie dneška s druhou svetovou vojnou sa môžu zdať nedotiahnuté, no sú minimálne znepokojujúce. Takisto ako označenie daných centier za „koncentračné tábory s ľudskou tvárou“, čo sa v diskusiach s režisérom nezriedka konštatuje. Tragédie, ktoré má podľa režiséra na svedomí systém, ten „posvatný“, neomylný a nekritizovaný, v ktorom ani dvadsať rokov života v krajine nie zakaždým postačuje na to, aby sa jedinec vyhol zavretiu do cely a „špeciálnemu letu“ späť do krajiny pôvodu. Dokument poukazuje na chyby a zlyhania (nie lacného) systému zaobchádzania a zadržiavania „ľudí bez dokladov“ na niekoľko mesiacov, jeho nehumánnosť a nespravodlivosť, neobraňuje jednotlivcov, ani neposudzuje. Predovšetkým ukazuje narušené vzťahy, rozdelené rodiny, strach, stres, zúfalstvo a ich nedozerné následky. Ako i na druhej strane rutinnosť ľudského prístupu personálu centra …
Fernard Melgar sa stal v krajine naivným „hlasom odpravených“ a jeho dokumentárny prístup je osočovaný za „doku-mentorský“.
Celá debata | RSS tejto debaty